Prvá cesta novinára do Južného Sudánu v rámci projektu V4 Aid

V rámci projektu „V4 Aid- United Support for Millennium Development Goals“ bola podporená cesta novinára SME Matúša Krčmárika do Južného Sudánu. Počas trvania tohto projektu budú vyslaní traja novinári do rozvojových krajín, v ktorých realizujú projekty oficiálnej rozvojovej pomoci slovenské organizácie. Cieľom novinárskych ciest je sprostredkovať slovenskej verejnosti problémy rozvojových krajín a aktivity, ktoré tam realizujú slovenské mimovládne organizácie na pomoc miestnemu obyvateľstvu. Veľká časť projektov slovenských subjektov je financovaná oficiálnou rozvojovou pomocou SR, známou ako SlovakAid.

Prvý článok Matúša Krčmárika si môžete prečítať tu:

V Južnom Sudáne funguje len korupcia. Inak nič

Odhlasovali si nezávislosť od severu. Závislí sú však takmer od všetkého.

Kancelária sudánskeho policajta v meste Rumbek vyzerá ako chatrč s priemerom asi tak tri metre. Sebavedomia má však tento mladý muž ako policajný riaditeľ celej krajiny.

Znalec miestnych pomerov, otec Giovanni, ktorý v Rumbeku vedie farnosť, si len povzdychne a počúva arogantného Sudánca, ktorý mu odmieta vrátiť auto aj kauciu.

Deti, čo riadia svet

„Viete, u nás to funguje inak ako u vás,“ hovorí policajt, ktorý sa neunúval, aby sa predstavil a vypýtal si v prepočte asi 700 dolárov. Otec Giovanni sa však nedal a vyjednal aspoň menšiu zľavu, po ktorej to bolo stále viac ako desaťnásobok oficiálnej pokuty.

Ten mladík vyštudoval v škole, ktorú prevádzkuje práve Giovanniho diecéza. A vďaka tomuto vzdelaniu unikol životu pastiera kráv. Zrejme najbežnejšie povolanie, ak nejaké v Južnom Sudáne majú.

„Sú to malé deti, ktoré si myslia, že môžu ovládať svet,“ hovorí o policajtovi otec Giovanni, ktorý žije na juhu Sudánu už desaťročia, a hneď dodáva, „že všetci sme boli niekedy deťmi“.

Korupcia, s ktorou sme sa stretli hneď na začiatku našej cesty v Južnom Sudáne, je tu asi jediná vec, na ktorú sa v tomto najmladšom štáte na svete dá spoľahnúť.

Južný Sudán bude mať po úspešnom januárovom referende už o mesiac vlastnú stoličku v OSN, zastupiteľstvá v zahraničí, ako aj prezidenta, ktorého bude svet uznávať ako hlavu suverénneho štátu.

No Južný Sudán bude stále ďaleko od toho, čo možno nazývať fungujúcim štátom.

Závislý nezávislý štát

Je až príliš závislý od okolitého sveta vrátane severu Sudánu, od ktorého sa po rokoch vojny rozhodol odtrhnúť. Napriek tomu, že sudánsky prezident Umar Bašír, obvinený z vojnových zločinov, hlasovanie nespokojného juhu akceptoval, pokoj príliš dlho netrval.

Keď v pohraničných oblastiach tento týždeň znovu zavládli boje a nenávidený sudánsky prezident uzavrel hranice, v Južnom Sudáne vypukla panika.

Na pumpách v stotisícovom meste Rumbek stáli zúfalí Sudánci, ktorí si nemohli kúpiť benzín. Najkôr sa rozčuľovali nad tým, že jeho cena stúpla päťkrát, potom sa už nedal zohnať vôbec.

Slovenskí lekári

Nemocnici v blízkom mestečku Mapuordite, kde pracujú už niekoľko rokov slovenskí lekári z Trnavskej univerzity, hrozilo, že nebude môcť prepravovať ani urgentné prípady.

„A začnú umierať ľudia,“ hovorí Ján Bodo, slovenský lekár z Pezinka. V nemocnici, ktorá je pýchou mesta, pracuje spolu s dvomi sestričkami a jednou sociálnou pracovníčkou.

Nemocnica, ktorá bývala kedysi len drevenou chatrčou, má dnes kapacitu sto ľudí a je považovaná za najlepšiu v krajine. A to k nej nevedie žiadna cesta.

Bodo a jeho kolegovia sa nakoniec dočkali. Po dňoch bez paliva vláda napokon zabezpečila dodávky z Kene za dvojnásobok oproti bežnej cene.

Pohonné látky sú však asi to najmenej, čo južných Sudáncov trápi. Auto či generátor na elektrinu má len málokto. Horšie je to s jedlom.

Krajina bez jedla, učiteľov aj bez robotníkov

Južný Sudán síce má úrodnú pôdu, potravín má však tak málo, že bez OSN by tu hrozil hladomor. Vlani dostali potravinovú pomoc od OSN asi štyri milióny ľudí, približne polovica obyvateľov južného Sudánu.

„Keď k nám príde podvyživené dieťa, musíme dať jedlo aj pre jeho súrodencov. Tí by mu ho inak zjedli,“ hovorí dobrovoľníčka Adéla Novotná, ktorá sa stará v Mapuordite o vyhladované deti.

Nielen benzín či potraviny, ale aj učitelia a stavbári prichádzajú zo zahraničia. Vzdelaných učiteľov a vyučených robotníkov je tu málo. Cudzinci robia aj tú najjednoduchšiu fyzickú prácu. Platí to aj pre spoločnosti ťažiace ropu, ktorá prináša Južnému Sudánu až 98 percent príjmov štátneho rozpočtu.

Vidno to všade a nedá sa to prehliadnuť. Miestni muži nie sú zvyknutí pracovať a ani to nevedia. Robia len deti a ženy. Tvrdia, že muži majú bojovať. A keď nie je vojna, tak len sedia a čakajú, kým nejaká bude. © SME

Reportážna cestu sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO a PDCS s podporou Európskej komisie.

http://www.sme.sk/c/5924060/v-juznom-sudane-funguje-len-korupcia-inak-nic.html