Článok vyšiel v prílohe denníka SME Ľudské práva v rozvojovej spolupráci dňa 9. 12. 2011

Keď v auguste 2008 začali v Južnom Osetsku boje a na dvere zabúchali ruskí vojaci, zbalila Marechi Gogidze jednu tašku. O pár dní sme zas doma, myslela si. Prešli tri roky a Marechi býva s manželom Alem a tromi synmi v malom byte od vlády v dedine Gardabani. Do rodného domu sa už pravdepodobne nevráti.

Gruzínsko má približne štyri a pol milióna obyvateľov. Z toho je možno až štyristotisíc vnútorných vysídlencov, teda ľudí, ktorí prišli o svoje domovy a museli ujsť na nové miesto v rámci svojej krajiny. Nie sú to len utečenci z Južného Osetska. Začiatkom 90. rokov 20. storočia utekali Gruzínci aj z Abcházska na západe krajiny.

V detských postieľkach

Marechi Gogidze (38) vyštudovala obchodnú akadémiu a potom žurnalistiku na univerzite. Pracovala ako novinárka, neskôr učila v škole. Jej muž Ale tiež pracoval, okrem toho mali pri dome v Tschinvali malý obchodík a veľkú záhradu. Ovocie z Južného Osetska bolo kedysi vychýrené v celom bývalom Sovietskom zväze. Najlepšie jablká vraj dozrievajú v tamojších sadoch. Ľudí živila pôda. Vysídlenci si dodnes nechcú pripustiť, že sa na svoje polia a do svojich sadov už nevrátia. Pre všetkých znamená Osetsko domov. Upínajú sa na jednu myšlienku: možno raz, aj keď to bude trvať roky, pôjdem naspäť domov. „Ruskí vojaci nám nechceli ublížiť,“ spomína Marechi na to, ako pred tromi rokmi zabúchali na dvere jej domu. Necíti voči nim hnev ani nenávisť. „Jednoducho dostali rozkaz vysťahovať nás. Tak prišli, zaklopali a vyviedli nás von.“

Marechin brat mal mikrobus. Zobral svoju rodinu, susedov, Marechi a jej troch synov a odviezol ich k sestre do Kaspi. Ale zostal v dome, kým to bolo možné. Chcel ho strážiť pred ruskými vojakmi. Nakoniec však ušiel aj on. Po niekoľkých dňoch sa rodina dozvedela, že v Tbilisi poskytla vláda utečencom zadarmo ubytovanie v škôlkach a školách. Vybrali sa teda tam. „Bývali sme všetci na kope. Nemali sme normálnu kúpeľňu, spali sme v detských postieľkach. Ale ľudia boli milí, nosili nám jedlo, oblečenie,“ hovorí Marechi. Po troch mesiacoch prišla ponuka od vlády: domček na vidieku alebo byt. Marechi si vybrala dvojizbový byt v meste Gardabani, v bývalej robotníckej ubytovni. „Všetko sa zmenilo. Viem, že domov sa už nikdy nevrátime. Treba si zvyknúť na nový život a neobzerať sa dozadu.“

Zostali iba fotky

Na jeseň 2008 vyrástli po celom Gruzínsku tisícky domčekov. Podobajú sa ako vajce vajcu: štvorcový pôdorys, rozloha 64 m2, ten istý základný nábytok. Niekde majú ľudia tečúcu vodu, kúpeľňu a záchod rovno v dome, inde si museli porobiť latríny a vodu nosia zo studne z ulice. Osídlenia vybudovali mimo dedín. V niektorých je dvesto domov, v iných aj dvetisíc. V mestách zas vláda zabrala staré ubytovne a hotely. Izby prerobila na malé bytíky. Najstaršia obyvateľka ubytovne v Gardabanoch má 88 rokov a volá sa Elene Mindiashvili. Pamätá si veľa vojen. Aj druhú svetovú. Kedysi dávno ju manžel opustil a nechal jej na krku štyri deti. Čulá babička bola celý život zvyknutá na robotu. Steny jej izby sú jej hrozne tesné. Vedľa bytovky si očistila malý kúsok zeme od kameňov, navozila si tam zeminu a má záhradku. „Musím niečo robiť. Nemôžem len tak sedieť. Chcem robiť so zemou. Posadiť, polievať, starať sa o rastlinky,“ vysvetľuje. Neváha vláčiť motyku hore – dolu po schodoch a okolo chlapov, ktorí vonku pofajčievajú a hrajú doskové hry. Je zaujímavé, že s novou situáciou sa vyrovnali oveľa horšie ako ženy. Tie asi cítia väčšiu zodpovednosť za rodinu a budúcnosť svojich detí. Pamiatky z domu si ľudia opatrujú ako oko v hlave. Najvzácnejším pokladom sú fotografie zo šťastných čias. Opatrne ich vyberajú zo škatúľ a ukazujú návštevám.

Niektorí však nemajú ani len fotografie.

Mimovládna organizácia Človek v ohrození kúpila z oficiálnej rozvojovej pomoci SlovakAid ľuďom v domoch hospodárske zvieratá. V dedinách Tserovani a Shavshebi si obyvatelia sami navrhli komunitné projekty, ktoré Človek v ohrození zrealizoval. V Gardabanoch organizácia pomohla rozbehnúť malé biznisy  vysídlencov a zrekonštruovala byty.

Slovenská katolícka charita z prostriedkov SlovakAid podporila vysídlencov v meste Khobi, ktorí museli ujsť zo svojich domovov ešte počas konfliktu s Abcházskom. Vybudovala potrebnú infraštruktúru a poskytla náradie a materiál na poľnohospodársku činnosť.