Spočítať deti ulíc hlavného mesta Kene Nairobi je nemožné. Odhaduje sa však, že je ich okolo 60-tisíc. Mnohé z nich sú siroty alebo polosiroty. Domov jednoducho nemajú alebo ho opustili z vlastnej vôle, kvôli extrémnej chudobe. Prežívajú zo dňa na deň. Prespávajú v parkoch, v opustených budovách, pod zaparkovanými autami. Niektorí získajú strechu nad hlavou spolu s možnosťou vzdelávať sa aj vďaka projektu Bosco Boys slovenskej organizácie SAVIO.

Z domu na ulicu
V subsaharskej Afrike sa deti dostávajú na ulicu z mnohých dôvodov. V dôsledku občianskych vojen alebo kmeňových nepokojov. Kvôli HIV/AIDS, ktoré zabilo ich rodičov, a oni zostali samé, bez niekoho, kto by sa o ne postaral. A potom sú tu dôvody podobné tým v našich zemepisných šírkach. Deti chcú byť samostatné, nasledujú svojich rovesníkov, pretože im ponúkajú vidinu lepšieho života. Alebo jednoducho ujdú, pretože sa stali obeťami sexuálneho zneužívania alebo vyčíňania alkoholu v rodine. Na ulici sa potom združujú do skupín. Paradoxne, často majú naozaj radosť z toho, že sú sami sebe pánmi. Radosť sa však dostavuje aj vďaka lepidlu. „Väčšina detí žijúcich na ulici fetuje lepidlo. Je relatívne lacné, dostupné a predovšetkým účinné. Zabúdajú vďaka nemu na trápenia a bolesti. Niektorí berú aj tvrdšie drogy,“ hovorí Klára Holá zo združenia SAVIO, ktorá s deťmi z ulice strávila v Nairobi 6 mesiacov. „Jedlo zháňajú medzi odpadkami, žobrú alebo niečo ukradnú zo stánku na trhu. Starší a skúsenejší si zarábajú zberom papiera, plastov a kovov, vykladajú tovar alebo dokonca ponúkajú sexuálne služby. A popri tom si občas vyrobia futbalovú loptu z plastových tašiek alebo autíčko z plechoviek, aby sa mohli trochu zahrať,“ dodáva Holá. Život v chudobe pokračuje aj na ulici.

Z ulice do centra
Aj deti z ulice však túžia po zmysluplnej budúcnosti a uvedomujú si význam vzdelania. Mnohí si zvyknú na život bezdomovcov, niektorí prídu o život pri bitke alebo krádeži. Tí šťastnejší sa dostanú do centra pre chlapcov z ulice, akým je aj Bosco Boys. Centrum poskytuje ubytovanie iba chlapcom, pretože zo štatistík vyplýva, že najväčšiu skupinu detí na ulici tvoria chlapci vo veku 10 – 14 rokov.
Sociálny pracovník centra chodí do ulíc medzi chlapcov. „Stretáva sa s nimi, poznáva ich, ponúka im možnosť pobytu a štúdia v centre. V prípade ich záujmu vyhľadá príbuzných a podnikne prvé kroky potrebné pre ich umiestnenie do centra. Na uliciach sa s deťmi stretávajú aj ďalší pracovníci centra, napríklad pri nedeľnom futbale,“ hovorí Klára Holá. Niekedy chlapci prichádzajú do centra sami, dobrovoľne vyhľadajú pomoc. Sú to kamaráti alebo príbuzní chlapcov, ktorí už v centre žijú.

Z centra na vysokú školu
Nasleduje sociálna rehabilitácia, v rámci ktorej sa snažia chlapcov zbaviť drogovej závislosti, zlozvyku šikanovania a kradnutia. Základom je vzdelanie, ktoré deťom poskytuje základná škola centra. Školu navštevujú chlapci aj dievčatá spoločne. A po jej ukončení môžu pokračovať v štúdiu na učilištiach alebo vysokých školách. V súčasnosti v centre býva a študuje do 200 chlapcov, do školy denne dochádza okolo 150 ďalších detí z chudobných rodín z okolia. Vysokú školu dnes navštevuje asi 10 chlapcov, ktorí žili v centre. Dôležitá je tiež odborná psychologická pomoc, súčasťou programu je snaha o zaradenie detí do domácej komunity. Mnohým sa návrat k životu pod strechou, so vzdelaním a prácou podarí. V centre však majú aj prípady, keď chlapci utečú, pretože sa nedokážu zbaviť závislosti na drogách. Každý prípad je individuálny a centrum funguje na dobrovoľnej báze. Každý má možnosť, nikto nie je nútený. Pri nástupe do centra sa požaduje súhlas príbuzných zodpovedných za dieťa, ak sa ich podarí vypátrať. „Od rodičov sa vyžaduje aj spoluúčasť na nákladoch na pobyt a vzdelávanie ich dieťaťa v centre. Samozrejme, všetko v rámci ich možností, ktoré často predstavujú len občasné dary v naturáliách,“ hovorí Klára Holá. Rodičia teda priamo participujú na rozvoji dieťaťa. Trávia doma s deťmi prázdniny a zároveň majú začiatkom školského roka možnosť zúčastniť sa  seminára o výchove detí, o prevencii úteku na ulicu, o potrebe vzdelávania, aj o zdravotnej starostlivosti.„Problém detí z ulice je nutné riešiť komplexne. Každý jeden zachránený život má zmysel. Najdôležitejšie je, že centrum Bosco Boys pretvára pohľad detí z ulice na seba samých, aj na spoločnosť. Deťom umožňuje poznať ich ľudskú dôstojnosť, dodáva im sebaúctu a dôveru vo vlastné schopnosti a v možnosť žiť lepší život. Spoločnosť už pre nich nie je úhlavným nepriateľom, ale zaradenie sa do nej je možnosťou k hodnotnému a zmysluplnému životu.“ Klára Holá, pôsobila 6 mesiacov v projekte Bosco Boys, ktorý podporuje o. z. SAVIO

Kedysi bol na ulici, dnes je vysokoškolák
Philip sa narodil v roku 1988 a má jedného brata a tri sestry. Vyrastali na vidieku so starou mamou. Ich mama odišla po smrti otca do hlavného mesta Nairobi, aby zarobila peniaze na ich obživu. Stará mama nemohla platiť školské poplatky a Philip ju musel veľmi dlho prehovárať, aby ho poslala do školy. Jeho mama v Nairobi sa dopočula o Bosco Boys - projekte pre deti v núdzi, a zavolala ho k sebe. Philipa prijali do Bosco Boys ako dvanásťročného a zaradili ho do tretej triedy. Keďže v záverečných skúškach dosiahol dobré výsledky, vedenie centra mu umožnilo pokračovať v štúdiu na strednej škole. Po úspešnom ukončení strednej školy, ako je v projekte Bosco Boys zvykom, pracoval jeden rok pre Bosco Boys ako dobrovoľník. Vyslali ho do podobného centra, na saleziánsku misiu v južnom Sudáne. Pracoval tam ako vychovávateľ na chlapčenskom internáte, učil angličtinu, matematiku a vedu. Viedol rôzne záujmové krúžky – spev, tanec, akrobaciu, šport. Bola to preňho náročná, ale veľmi obohacujúca skúsenosť. Po návrate do Kene sa rozhodol prihlásiť sa na vysokú školu v odbore učiteľstvo matematiky a fyziky. Uvedomuje si, že jeho príbuzní by mu nikdy nemohli umožniť dostať sa tak ďaleko. Vedenie Bosco Boys sa neustále snaží zohnať sponzorov na podporu študentov ako je Philip, aby mohli uhradiť vysoké poplatky za štúdium, ubytovanie a stravu, a získať tak vysokoškolské vzdelanie.