Článok vyšiel v prílohe denníka SME Ľudské práva v rozvojovej spolupráci, 9. 12. 2011

„Volám sa Makai a mám muža, dvoch synov a štyri dcéry,“ začína rozprávať jedna z afganských žien sediacich v komunitnom centre. Konzervatívna patriarchálna spoločnosť i jej zakazuje mať vlastné názory. Islamská krajina sa ani desať rokov po páde Talibanu so ženami príliš nemazná.

Makai nechodila do školy, pretože jej rodina na to nemala prostriedky a v jej vzdelaní nevidela veľký úžitok. Podľa tradícií sa majú ženy starať o domácnosť, na školu nezostávajú peniaze, ani čas. Zlá bezpečnostná situácia v krajine vzdelanie dievčatám ešte viac znemožňuje. Len od marca do októbra minulého roka bolo v krajine zabitých 126 študentiek a učiteliek a stovky ďalších pravidelne dostávajú výhražné listy. I rodiny, ktoré by inak svoje dcéry do škôl púšťali, majú strach.
Makai však mala šťastie. Patrí k vyše 450 absolventkám odborných kurzov poľnohospodárstva, ktoré v Afganistane vďaka finančnej podpore od SlovakAid organizuje občianske združenie Človek v ohrození v  spolupráci s miestnou ženskou organizáciou Afghan Women’s Resource Centre (AWRC). „Prácu nemám, zarába len manžel. Predtým som doma robievala jablkový džem a zavárala, ale vždy sa to hneď skazilo. V centre som sa naučila spracovávať plodiny, pripravovať džemy a  zaváraniny kvalitne. Teraz produkty posielam na trh a zarobím tak nejaké peniaze pre rodinu,“ hovorí Makai. Ženy sa v kurzoch učia pestovať zeleninu a ovocie, ďalej ich spracovávať, starať sa o domácnosť, hygienu, výživu rodiny, ale aj základom gramotnosti a podnikania, aby predajom svojich produktov mohli pomôcť rodinnému rozpočtu.

Desaťročné nevesty
Rovnako ako na vzdelanie, nemajú ženy podľa tradičného zvykového práva ani právo na dedičstvo, hoci ústava im ho zaručuje. Príkladom je Zofunum, ktorej rodičia zomreli, keď  mala osem rokov. „Nie je tu zvykom, aby žena dostala dedičstvo. Je to niečo zlé, ľuďom by sa to nepáčilo.“ Bratia Zofunum by s rozdelením dedičstva súhlasili. Tlak okolia je však silnejší.
Jedným z najväčších problémov afganských žien sú však svadby dievčat v útlom veku. Viete si predstaviť, že by sa na Slovensku desaťročné dievča vydalo za muža hoci aj trikrát staršieho ako je ona sama? Pre afganské dievčatá je takýto vydaj bežná realita. Chudobné rodiny sa často snažia čím skôr zbaviť dcér, aby ušetrili na výdavkoch a bohatšie zasa nájsť im čo najskôr „dobrú partiu“.

Vzdelaná bez dovolenia
Súčasťou poľnohospodárskych tréningov sú aj stretnutia o právach žien v súlade s islamom. „Keď prídeme domov, hovoríme postupne, čo sme sa naučili, keď má muž dobrú náladu,“ zhodujú sa ženy. Väčšina z nich nebola vychovaná k tomu, aby mala vlastný názor. Hoci v mestách je situácia o trochu lepšia, na dedinách vládne stále prísnou rukou mužská populácia, ktorú je náročné presvedčiť o dôležitosti vzdelania pre ženy. „Môj brat je učiteľ a najprv nechcel, aby som chodila do centra. Na tréningy som chodila tajne. Raz som mu niečo prečítala a bol taký prekvapený, že mi na tréningy dovolil chodiť,“ hovorí osemnásťročná Rakiba, ktorá je po skončení kurzu popri bratovi jedinou členkou šesťčlennej domácnosti, ktorá zarába.
Na tréningy potrebuje organizácia súhlas miestnych starších a ženy zasa svojho manžela, brata či otca. Výučbu preto zabezpečujú ženské lektorky a študentky za bránami centier neprichádzajú do styku s cudzími mužmi. „Stačí malé nedorozumenie a na druhý deň nebudete mať na tréningu jedinú ženu. Musíme mužov z komunity udržiavať v obraze o našich aktivitách. Vďaka tomu projektom dôverujú a dovolia svojim manželkám, sestrám a dcéram centrá navštevovať,“ vysvetľuje Maryam Rahmani, riaditeľka AWRC, ktorá od konca 80-tych rokov pomohla zlepšiť život viac ako 50-tisíc afganským ženám a dievčatám.

Najväčší nepriateľ: muž
Rozhovor sa skončil, ženy si zbalia zošity a odchádzajú domov. Predtým si ešte oblečú modrý odev zakrývajúci celé telo. V najnebezpečnejšej krajine sveta sa totiž ženy i desať rokov po páde Talibanu cítia najbezpečnejšie pod burkou. I napriek tomu, že v poslednej dobe sa zvyšuje počet žien presadzujúcich sa vo verejnom živote, krajina, kde je rovnako na vzostupe domáce násilie a samovraždy žien, musí prejsť ešte dlhú cestu k ochrane práv žien a dievčat. Za všetko hovorí aktivistka za ľudské práva Orzali Nemat: „Západ si myslí, že jediným nepriateľom afganských žien je Taliban. Ale v Afganistane je mnoho iných mužov, ktorým sa nepáči, že aj ženy by mohli mať moc.“

Projekty „Zvyšovanie odborných kapacít v poľnohospodárstve a potláčanie vidieckej chudoby“ a „Socio-ekonomický rozvoj vidieka v Afganistane“ (ukončený v novembri 2011), ktoré realizuje občianske združenie Človek v ohrození, sú financované z prostriedkov oficiálnej slovenskej rozvojovej spolupráce SlovakAid.

Tradičné praktiky v krajine, ktoré pretrvávajú dodnes:
•    baad – darovanie ženy ako ceny za urovnanie sporov, vraždy alebo urážky na cti
•    baadal – výmena dievčat medzi rodinami za účelom manželstva
•    vraždy zo cti – príbuzní majú právo (nie však podľa oficiálnych zákonov) zavraždiť ženu, ak jej chovanie zneuctilo česť rodiny

Afganistan a ženy
•    v Afganistane žije okolo 15 miliónov žien
•    úroveň gramotnosti populácie staršej ako 15 rokov je 28%, z toho len 12,6% žien
•    70 – 80% afganských sobášov sú dohodnuté sobáše
•    úmrtnosť rodičiek v Afganistane je desaťnásobne vyššia ako počet civilných obetí konfliktov v krajine

Zdroj: United Nations Assistance Mission in Afghanistan, Office of the United Nations High Commissioner for Human Rights, december 2010