Nairobi v novembri v období dažďov nepôsobí vždy vábne. Najmä, keď leje celý deň a prašná červená zem sa premení na šmykľavú masu blata. Detská záhrada na okraji chudobnej štvrte Kawangware však napriek pochmúrnemu počasiu vyzerá prívetivo. Za veľkou bránou tam našlo útočisko pred nástrahami ulice už takmer dvesto chudobných detí z ulice, ktoré si tento azyl veľmi cenia. (Reportáž z projektu Nadácie Integra v Keni)

,,How are you? How are you? (Ako sa máš?)“, opakujú dokola neuveriteľne fotogenické deti, ktoré sa usmievajú od ucha k uchu. Tie, čo sú najbližšie, nás schytia za ruku a novinársku „delegáciu“ belochov zo Slovenska vedú chodníčkami po areáli Detskej záhrady.

Za veľkou budovou, kde deti bývajú, je záhradka so starostlivo pestovanými rastlinami, ktoré pripomínajú náš kel. S tým rozdielom, že im nerastie veľká listnatá hlava. Toto tu je sukuma wiki. Výživná rastlina s chuťou špenátu, ktorou sa chudobní ľudia „natlačia na týždeň“. Tak by sa dal voľne preložiť zo svahilčiny názov tejto rastliny.

K areálu Detskej záhrady patria aj dve ihriská a budova školy, kam chodia i deti z chudobných rodín, ktoré nebývajú priamo v sirotinci. A tiež budova, ktorá je jedálňou a spoločenskou miestnosťou zároveň. Kúsok opodiaľ - na pozemku, ktorý sa vďaka sponzorom nedávno prikúpil - sa pasú dve kravy. Aj tie patria k Detskej záhrade a ich mlieko pomáha spestriť jedálniček detí.

Hádka pre kura

Je neskoro popoludní a v spoločenskej miestnosti je relatívne ticho. Pár detí sa snaží vyčistiť dlážku a odpratať blato. Ďalšie si trénujú hudobné a dramatické vystúpenie na večer. Tóny známej skladby však naraz preruší nezvyčajný krik vonku.

„Zabité kura! Zabité kura!“, vyhŕkne v letku jedno z detí, ktoré tak ako všetci naokolo ozlomkrky uteká k hlavnej budove. „Zabili kura? A to kvôli tomu všetci ako na povel utekajú?“, čudujem sa. Aj keď vzápätí si uvedomím, že v Keni má kura oveľa väčšiu hodnotu ako u nás, kde si ho ľudia bežne dávajú na obed. K hlavnej budove sa nahrnuli naozaj všetci.

Po veľkom kriku, trme – vrme a takmer bitke, ktorú vyriešil príchod polície, sa napokon ukáže, že kura nebolo zabité, ale „len“ zranené. Že to nebolo kura z Detskej záhrady, ale od susedov. Naspäť k susedom ho prehodilo jedno z detí a kura si zlámalo nohu. Nahnevaný sused však preskočil plot a aj s kuraťom a palicou sa chcel porátať s Mosesom Ndunguom, zakladateľom Detskej záhrady. Deti sa pritom zhŕkli k hlavnej budove, aby ,,otca“ a svoj domovov chránili.

Moses je pre mnohé z týchto detí, ktoré žili na ulici bez rodičov, naozaj ako otec. „Veľmi by som si želal, aby sme im mohli dať ešte viac. Najmä do budúcnosti. Bol by som rád, keby sme im mohli zabezpečiť aj vzdelanie na stredných školách alebo dali im možnosť vyučiť sa v nejakom remesle,“ hovorí Moses o svojich snoch a plánoch do budúcnosti.

Mohamed Ramadan

Na prevádzku Detského domova prostredníctvom adopcie na diaľku prispievajú prostredníctvom Nadácie Integra aj „adoptívni rodičia“ zo Slovenska. Práve im v jedno popoludnie deti maľovali pohľadnice k Vianociam. Na tom, aby sa ich rodičom a sponzorom na Slovensku páčili, si dávali naozaj záležať. Nevadilo im, že sedia v tvrdých drevených laviciach a maľujú s ceruzkami, ktoré si medzi sebou požičiavajú.

Vianoce sú veľká vec aj pre ne. Hoci darčekov veľa nedostávajú. „Na Vianoce deti dostanú viac jedla a ak sa vďaka sponzorom podarí – aj darčeky. Na Vianoce jedia nielen zeleninu a kukuricu, ale aj mäso a všetkým sa ujde aj viac čapati,“ usmieva sa Moses. Čapati – chutná placka, ktorá pripomína naše lokše, sa v chudobných rodinách v Keni jedáva práve pri slávnostných príležitostiach.

Je ťažké priniesť darčeky pre všetkých takmer dvesto detí. Rovnako je ťažké vybrať si z toľkých detí jedno, ktoré chcete sponzorovať. Najmä, keď vidíte desiatky rovnako chudobných detí, ktoré hľadajú spôsob a príležitosť ako zaujať vašu pozornosť, ako vás osloviť a dotknúť sa.

Napríklad Mohamed Ramadan. Už nie je malý chlapec, ale ešte ani mladý chalan. Dáva rozumné otázky, je zvedavý, bystrý a citlivý. O živote na ulici radšej nechce hovoriť. V niečom pripomína Anthonyho Mainu, ktorý mi ako novinárke na návšteve pred dvoma rokmi hovoril, že raz sa chce stať právnikom. Chce pomôcť riešiť také problémy ako znásilňovanie žien na ulici. S Anthonym sme sa vtedy dohodli, že sa do Detskej záhrady vrátim a on ma naučí bubnovať. Teraz však v Detskej záhrade nebol. I vďaka sponzorom už študuje na strednej škole. Aj Mohamed by si zaslúžil šancu študovať...

Darček pre každého

V rámci našej novinárskej výpravy sme odolali pokušeniu rozdávať deťom pár desiatok ceruziek, ktoré sme im priniesli ako skromné súkromné darčeky. Ceruzky by sa totiž neušli každému. Samolepiek sme síce mali pre všetky deti dosť, ale aj tak. Rozhodli sme sa, že ceruzky, samolepky, čokoládky, či knižky necháme u Mosesa. Na Vianoce by ich mal rozdať ako darčeky. Tak, aby darček dostal naozaj každý obyvateľ Detskej záhrady.

Daniela Balážová

(Detskú záhradu navštívil v novembri 2009 novinár denníka SME v rámci európskeho projektu Platformy MVRO - To Act You Have to Know, spolufinancovaného zo SlovakAid)